Územné konanie je v podmienkach správneho konania, vedenom stavebnými úradmi na Slovensku niekoľko mesačným, až niekoľko ročným procesom. Prečo je to tak, ak sú známe práva a povinnosti navrhovateľa, stavebného úradu, účastníkov konania a lehoty, ktoré je povinný každý účastník konania vrátane stavebného úradu dodržiavať?
Stavebník aj stavebný úrad iste pozná ust. § 34, ods. 2 zák. č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je účastníkom v územnom konaní napr. o umiestnení stavby fyzická alebo právnická osoba, ktorej vlastnícke alebo iné právo pozemkom alebo stavbám môžu byť územným rozhodnutím o umiestnení stavby priamo dotknuté.
V praxi stavebník podáva na stavebný úrad návrh na začatie územného konania o umiestnení stavby, automaticky prikladá zoznam fyzických a právnických osôb, ktoré „prichádzajú do úvahy“ ako účastníci konania a sú navrhovateľovi známe. Súlad zoznamu s dostupnou datábazou vlastníkov nehnuteľností overí stavebný úrad a automaticky priznáva práva účastníka konania každému vlastníkovi pozemku a nehnuteľnosti, ktoré susedia s pozemkom navrhovateľa. Je to však správne?
Územné konanie by malo byť procesom, v ktorom by nemali nastať prieťahy za predpokladu, že stavebník dokumentáciu pripraví prostredníctvom kvalifikovaného projektanta precízne, v súlade s verejným záujmom, ktorý reprezentuje napr. záväzná časť územného plánu, schváleného VZN obce alebo mesta, Stavebný zákon, vykonávacia vyhláška a STN, na ktoré vyhláška odkazuje. Stavebný úrad formálne predloženú dokumentáciu k návrhu posúdi a za predpokladu, že obsahuje predpísané náležitosti v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, vydá územné rozhodnutie o umiestnení stavby. Prečo sa v praxi legitímne očakávania navrhovateľa nedarí napĺňať a prečo princíp právnej istoty dostáva v podmienkach správneho práva na Slovensku zabrať?
Odhliadnúc od napr.:
– nedostatočnej pripravenosti navrhovateľa a predkladanie nekompletnej, alebo technicky chybnej dokumentácie k návrhu na územné konanie (za čo si neprávom odnášajú kritiku stavebné úrady),
– vyžadovania predložiť k návrhu dokumentáciu podľa vlastnej úvahy bez opory vo všeobecne záväzných právnych predpisov (za čo kritiku zamestnanci stavebných úradov oprávnene nesú),
– v neposlednom rade porušovania koncentračnej zásady,
ktorým sa budeme venovať v ďalších príspevkoch, jedným zo zásadných pochybení je priznávanie práv účastníka konania vlastníkovi susednej stavby alebo pozemku, ktorý účastníkom konania nie je.
Rozhodujúcou skutočnosťou pre priznanie právneho postavenia účastníka konania v územnom konaní o umiestnení stavby je preukázanie zmeny právneho postavenia fyzickej alebo právnickej osoby k susednej nehnuteľnosti, spôsobeného vydaním územného rozhodnutia o umiestnení stavby. Pokiaľ vlastnícke alebo iné právo právnickej alebo fyzickej osoby vo vzťahu k susednej nehnuteľnosti nie je dotknuté a pokiaľ pre uskutočnenie stavby je vyžadované ešte stavebné povolenie (t. z. nejde o spojené územné konanie so stavebným konaním), takáto fyzická alebo právnická osoba NIE JE ÚČASTNÍKOM ÚZEMNÉHO KONANIA O UMIESTNENÍ STAVBY.
Citujeme z rozsudku Ústavného súdu 3 Sžp/1/2010:
„Rozhodnutím o umiestnení stavby žalobcovia nie sú ipso facto priamo dotknutí na svojich právach. Rozhodnutím môže byť priamo dotknutý len ten, koho právne postavenie môže byť po vydaní rozhodnutia iné, ako pred rozhodnutím.“
„Ak má na rozhodnutie o umiestnení stavby nasledovať ešte ďalšie rozhodnutie, až na základe ktorého môže byť stavba uskutočňovaná, nemôžu byť samotným rozhodnutím o umiestnení stavby, ktorým je stavba iba právne umiestňovaná na stavebnom pozemku, žalobcovia priamo dotknutí na svojich právach , a preto v zmysle § 34 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. nie sú účastníkmi konania o umiestnení stavby.“
Rešpektovaním ustálenej rozhodovacej praxe súdov je možné výrazne skrátiť čas konania, v ktorom sú spôsobované prieťahy uplatňovaním práv vlastníkov susedných nehnuteľností, ktoré sú založené mnohokrát tvrdeniach typu:
„nebudem mať slniečko na pozemku“, alebo: „bude narúšané moje súkromie prítomnosťou suseda a jeho pohľadom na môj pozemok“. S takýmto typom námietok sa musí stavebný úrad vysporiadavať, v prípade nesúhlasu domnelý účstník využíva svoje právo a odvoláva sa na okresný úrad v sídle kraja ako druhostupňový stavebný úrad, ktorý sa opäť musí popri ďalšej administratívnej záťaži vysporiadavať aj s takýmito podnetmi.
Jednou zo základných úloh verejnej správy je efektívne poskytovanie kvalitných verejných služieb občanovi. Zák. č. 71/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, Správny poriadok, v ust. § 3, ods. 4 definuje povinnosť správneho orgánu vybaviť vec včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Územné samosprávy, uskutočňujúce prenesený výkon štátnej správy na úseku stavebného poriadku majú teda legálny predpoklad, aby konania prebiehali efektívnejšie časovo, ako aj finančne a to nielen pre stavebníka, ale aj pre samotné stavebné úrady, ktoré čelia enormnej administratívnej záťaži.
Včasným pomenovaním nedostatkov a aktívnou prípravou legislatívnych zmien prostredníctvom združení, ktoré voči vláde SR vystupujú ako partner a zástupca územných samospráv a takéto vypracované návrhy môžu iniciovať, je možné uskutočňovať legislatívne zmeny v záujme občanov, o ktorých by mal ísť v prvom rade.